2. RODINA DÁVA ŽIVOT - Farnosť Sása

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Pre ducha > Na zamyslenie > Rodina

Katechéza:

2. RODINA DÁVA ŽIVOT

Vzývanie Ducha Svätého


Čítanie Božieho slova
27A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. (Gn 1, 27)
18Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ 19Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. 20A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. 21Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. 22A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. 23Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ 24Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom. (Gn 2, 18-24)


Biblická katechéza
1. Muža a ženu ich stvoril. Prečo Boh stvoril muža a ženu? Prečo chcel, aby v ľudskej dvojici, viac ako v ktoromkoľvek inom stvorení, žiaril jeho obraz? Muž a žena, ktorí sa milujú celým svojím bytím, sú kolískou, ktorú Boh vybral, aby do nej vložil svoju lásku, aby každý syn a každá dcéra, ktorí sa narodia na svet, ju mohli spoznať, prijať a prežívať z pokolenia na pokolenie, vzdávajúc chválu Stvoriteľovi. Prvé strany Biblie zobrazujú dobro, ktoré Boh zamýšľal pre svoje stvorenia. Boh stvoril muža a ženu rovných v dôstojnosti, a predsa rozdielnych: jedného mužského pohlavia a druhého ženského pohlavia. Podobnosť zjednotená v rozdielnosti pohlaví im dovoľuje vstúpiť do tvorivého dialógu, vytvorením životného zväzku. Zmluva s Pánom znamená v biblii to, čo dáva život ľudu vo vzťahu k svetu a dejinám celého ľudstva. To, čo biblia učí o ľudstve a o Bohu, má korene v udalosti Exodu, v ktorom Izrael zakúsil dobrotivú blízkosť Pána a stal sa jeho ľudom tým, že súhlasil so zmluvou, z ktorej ako jedinej prichádza život. Dejiny zmluvy Pána s jeho ľudom osvetľujú príbeh stvorenia muža a ženy. Boli stvorení pre spojenie (zmluvu), ktorá sa netýka len ich samotných, ale zahŕňa aj Stvoriteľa: „Na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“. Rodina sa rodí z manželského páru, zamýšľaného v samotnej rozdielnosti pohlaví, ako obraz Boha, obraz zmluvy. V nej má jazyk tela veľký význam, vyjadruje niečo o Bohu samom. Spojenie, ktoré sú muž a žena vo svojej rozdielnosti a vzájomnom doplňovaní povolaní žiť, je na obraz a podobu Boha, ktorý je spojencom svojho ľudu. Ženské telo je určené na to, aby túžilo po tele muža a prijalo ho a naopak; to isté – ba ešte viac – platí pre „myseľ“ a „srdce“. Stretnutie s osobou iného pohlavia vždy vyvoláva zvedavosť, hodnotenie, túžbu upozorniť na seba, vydať zo seba to najlepšie, ukázať vlastnú hodnotu, postarať sa, chrániť...; je to stretnutie vždy dynamické, naplnené pozitívnou energiou, pretože vo vzťahu s druhým/s druhou, objavujeme a rozvíjame sami seba. Mužská a ženská identita vystupuje do popredia zvlášť vtedy, keď medzi nimi vznikne nadšenie pre stretnutie a túžba po vytvorení vzťahu. V rozprávaní druhej kapitoly Genezis Adam objavuje, že je mužom práve vo chvíli, keď spoznáva ženu – stretnutie so ženou mu dáva pochopiť a pomenovať to, že je mužom. Vzájomné spoznanie sa muža a ženy spôsobuje porážku zla samoty a zjavuje dobro manželského zväzku. V protiklade s tým, čo tvrdí rodová (gender) ideológia, rozdielnosť obidvoch pohlaví je veľmi dôležitá. Je predpokladom k tomu, aby každý mohol rozvíjať svoju ľudskosť vo vzťahu a v interakcii s druhým. Zatiaľ čo manželia sa darujú úplne jeden druhému, zároveň sa darujú deťom, ktoré by sa mohli narodiť. Takáto dynamika daru sa ochudobňuje zakaždým, keď sa sexualita využíva egoisticky – keď je vylúčená akákoľvek otvorenosť pre život.
2. Nie je dobre byť človeku samému. Boh, aby vyplnil Adamovu samotu, stvoril pre neho „pomoc, ktorá mu bude podobná“. V biblii sa výraz „pomoc“ viac menej spája s Bohom, až sa z neho stáva pomenovanie pre Boha samého („Pán je so mnou a pomáha mi“ Ž 118, 7); okrem toho „pomocou“ sa nemyslí nejaký všeobecný zásah, ale pomoc poskytnutá v ohrození života. Tým, že Boh stvoril ženu ako pomoc, ktorá mu je podobná, vytrhol človeka zo zla samoty, ktorá zabíja a zasadil ho do spojenia, ktoré dáva život – spojenia manželského, v ktorom si muž a žena vzájomne dávajú život; spojenia rodičovského, v ktorom otec a matka odovzdávajú život deťom. Muž a žena sú jeden pre druhého „pomocou“, ktorá je „nablízku“, podopiera, zdieľa, komunikuje, a to spôsobom, v ktorom je vylúčená akákoľvek forma podriadenosti alebo nadradenosti. Rovnaká dôstojnosť muža a ženy nepripúšťa žiadnu hierarchiu a zároveň nevylučuje rozdielnosť. Rozdielnosť dovoľuje mužovi a žene vytvoriť jednotu a toto spojenie im dáva pevnosť. Učí nás to Kniha Sirachovcova: „Kto dostal dobrú ženu, ten sa dostáva k bohatstvu, ona je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa pokojne opiera. Kde niet plota, tam voľne kradnú majetok, kde niet ženy, tam muž zastone v biede“ (Sir 36, 26-27). Muž a žena, ktorí sa milujú v telesnej túžbe a nežnosti, ako aj v hĺbke ich dialógu, sa stávajú spojencami, ktorí sa poznávajú jeden vďaka druhému, dodržujú dané slovo a sú verní zmluve, podporujú sa, aby uskutočňovali ten Boží obraz, ku ktorému sú povolaní ako muž a žena už od počiatku sveta. Počas života prehlbujú komunikáciu jazykom tela a slova, pretože oboje potrebujú ako vzduch a vodu. Muž a žena sa musia vyhnúť nástrahám ticha, odstupu a nedorozumenia. Pracovný rytmus však nezriedka vyčerpáva, odoberá čas a energiu pre starostlivosť o vzťahy medzi manželmi – preto je potrebný čas sviatku, keď sa slávi jednota (spojenie) a život. Stvorenie ženy sa uskutočnilo, kým muž hlboko spal. Spánok, ktorý Boh na neho dopustil, vyjadruje jeho odovzdanosť tajomstvu, ktoré nemôže pochopiť. Pôvod ženy zostáva zahalený v tajomstve Boha, rovnako ako pre každú dvojicu zostáva tajomstvom pôvod ich lásky, príčina ich stretnutia a vzájomnej príťažlivosti, ktorá ich viedla k spoločenstvu života. Jedna vec sa zdá istá – do vzťahu dvojice Boh vložil „logiku“ svojej lásky, v ktorej dobro vlastného života spočíva v darovaní sa druhému/druhej. Láska dvojice, tvorená príťažlivosťou, partnerstvom, dialógom, priateľstvom, starostlivosťou... má svoje korene v Božej láske, ktorá už od začiatku zamýšľala muža a ženu ako stvorenia, ktoré by sa milovali tou istou láskou, i za cenu toho, že nástrahy hriechu by mohli urobiť ich vzťah namáhavým a protichodným. Žiaľ, hriech nahradil logiku lásky, logiku sebadarovania logikou moci, nadvlády, sebeckým potvrdzovaním vlastného ega.
3. Budú jedným telom. Žena, pretože je stvorená z mužovho rebra, je „telo z jeho tela a kosť z jeho kostí“. Z tohto dôvodu zdieľa žena slabosť muža – telo, ale i nosnú podporu – kosť. Jeden komentár Talmudu v tejto súvislosti hovorí, že, „Boh nestvoril ženu z hlavy muža, aby muža ovládala; nestvoril ju ani z chodidiel, aby bola mužovi podriadená, ale stvoril ju z rebra, aby bola blízko jeho srdcu“. Ozvenou týchto slov sú slová o „milovanej“ z Piesne piesní: „Na srdce si ma pritlač jak prsteň“ (Pies 8, 6). Vyjadruje sa v nich hlboká a celostná jednota, o ktorú usiluje a ku ktorej je predurčená láska dvojice. Toto je teraz kosť z mojich kostí a telo z môjho tela – muž vyslovuje tieto svoje prvé slová pred ženou. Až do tejto chvíle „pracoval“ na pomenovaní zvierat, ale zostával ešte sám, neschopný slov prednášaných v spoločenstve. Keď ale muž pred sebou uvidí ženu, vyslovuje slová úžasu, pretože v nej rozpoznáva veľkosť Boha a krásu citov. Spoločenstvu muža a ženy bohatému na úžas, vďačnosť a solidárnosť Boh zveruje stvorenie. Spojení v láske, stávajú sa v čase „ jedným telom“. Výraz „jedno telo“ poukazuje zaiste na dieťa, ale ešte skôr znamená medziosobné spoločenstvo, ktoré úplne spojuje muža a ženu až do chvíle, keď vytvára novú skutočnosť. Takto spojení sa muž a žena môžu a majú dať k dispozícii pre odovzdávanie života, pre prijatie tým, že dávajú život deťom, ale tiež tým, že budú otvorení pre formy osvojenia a adopcie. Dôverný vzťah manželov je totiž pôvodným miestom predurčeným a Bohom chceným, kde nielenže je život splodený a kde sa život rodí, ale je aj prijímaný a kde sa učí celý súbor citov a ľudských vzťahov. V manželskom páre je prítomný úžas, prijatie, oddanosť, útecha v nešťastí a samote, zväzok a vďačnosť za úžasné Božie diela. A tak sa stáva dobrou zemou, do ktorej je ľudský život zasiaty, kde klíči a prichádza na svet. Miesto života, miesto Božie – ľudská dvojica tým, že prijíma jeden druhého, uskutočňuje svoje určenie v službe stvorenia a stáva sa čoraz viac podobná Stvoriteľovi, na ceste k svätosti.

Z učenia Cirkvi
V živote rodiny tvoria medziosobné vzťahy základ a sú živené tajomstvom lásky. Kresťanské manželstvo je zväzok, prostredníctvom ktorého si muž a žena sľubujú, že sa budú milovať v Pánovi navždy a celým svojím bytím, je prameňom, ktorý živí a oživuje vzťahy medzi všetkými členmi rodiny. Nie náhodou sa v nasledujúcich úryvkoch z Familiaris consortio a Evangelium vitae, ktoré ilustrujú tajomstvo domáceho života, viackrát objavujú výrazy „spoločenstvo“ a „dar“.
Láska, prameň a duša rodinného života
Spoločenstvo manželov je základom, na ktorom sa buduje širšie domáce spoločenstvo, a to spoločenstvo rodičov a detí, bratov a sestier medzi sebou, príbuzných a iných rodinných príslušníkov. Také spoločenstvo má korene v prirodzených zväzkoch tela a krvi. Rozvíja sa a skutočne ľudsky zdokonaľuje tým, že vytvára a privádza k zrelosti hlbšie a bohatšie duchovné putá. Láska, ktorá pestuje medziosobné vzťahy rôznych členov, je tou vnútornou silou, ktorá vytvára a oživuje domácu jednotu a spoločenstvo. Okrem toho kresťanská rodina je povolaná, aby okúsila nové a jedinečné spoločenstvo, ktoré potvrdzuje a zdokonaľuje prirodzené a ľudské spoločenstvo. V skutočnosti milosť Ježiša Krista, „prvorodeného medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), je svojou prirodzenosťou a vnútornou dynamikou „milosťou bratstva“, ako hovorí svätý Tomáš Akvinský (S. Th. II• II, 14, 2, ad 4). Duch Svätý, ktorý sa vylieva pri slávení sviatostí, je živým prameňom a nevyčerpateľným pokrmom nadprirodzeného spoločenstva, ktoré veriacich zhromažďuje a spája s Kristom a medzi sebou v jednote Božej Cirkvi. Kresťanská rodina zjavuje a uskutočňuje cirkevné spoločenstvo, preto ju možno a treba nazývať „domácou cirkvou“. Všetci členovia rodiny, každý podľa vlastného daru, dostávajú milosť a úlohu, aby deň čo deň budovali spoločenstvo osôb tak, aby sa rodina stala „akousi školou úplnejšej ľudskosti“. Takou sa stáva starostlivosťou a láskou k deťom, chorým a starým, ďalej vzájomnou každodennou službou a účasťou na dobrách, radostiach i bolestiach. [Familiaris consortio, 21]. Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až do smrti. Je opravdivou „svätyňou života..., miestom, na ktorom môže byť život, dar Boha, správne prijatý a chránený pred mnohými útokmi, akým je vystavený, a môže sa rozvíjať v súlade s požiadavkami pravého ľudského rastu“. Rodina preto zohráva rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu v utváraní kultúry života. Rodina ako domáca cirkev je povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu. Je to predovšetkým úlohou manželov, ktorí sú pozvaní stať sa odovzdávateľmi života na základe neustále obnovovaného povedomia významu rodičovstva, chápaného ako dôležitá udalosť, poukazujúca na to, že ľudský život je darom, ktorý prijímame na to, aby sme ho znovu darovali. Keď rodičia plodia nový život, presviedčajú sa, že dieťa, „i keď je ovocím ich vzájomného daru lásky, je zároveň aj darom pre oboch – darom, ktorý pramení z daru“. Rodina spĺňa svoje poslanie ohlasovania Evanjelia života predovšetkým výchovou detí. Slovom i príkladom, každodennými kontaktmi a rozhodnutiami, konkrétnymi prejavmi a znakmi rodičia učia svoje deti autentickej slobode, ktorá sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním a rozvíja v nich úctu k druhým, zmysel pre spravodlivosť, postoj srdečného prijímania druhých, dialógu, obetavej služby a solidarity, ako aj všetkým ostatným hodnotám, ktoré pomáhajú prijímať život ako dar. Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine. [Evangelium vitae, 92]


Otázky na rozhovor manželov a v spoločenstve

Otázky pre manželov
1. Ako žijeme túžbu a nežnosť v našom vzťahu?
2. S akými prekážkami sa stretávame na našej ceste k hlbokej jednote?
3. Sme ako manželia otvorení deťom, spoločnosti, Cirkvi?
4. Aké malé rozhodnutie môžeme urobiť pre zlepšenie vzájomného porozumenia?

Otázky pre spoločenstvo rodín
1. Ako podporiť v našom spoločenstve hodnotu manželskej lásky?
2. Ako podporiť komunikáciu a vzájomnú pomoc medzi rodinami?
3. Ako pomôcť tým, ktorí majú ťažkosti v živote manželského páru a rodiny?

Predsavzatie pre život v rodine a v spoločnosti

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky