Púť na Staré Hory - Farnosť Sása

Prejsť na obsah

Púť na Staré Hory

Fotky z púte
Po svojich za Pannou Máriou
Soňa

Som veľmi šťastná, že som dostala príležitosť sa s Vami podeliť o svoj zážitok z pešej púte na Staré Hory. Predtým ako začnem písať o tej tohtoročnej by som rada spomenula, že som sa jej zúčastnila aj minulý rok. Spomínam to hlavne preto, že prvýkrát som nevedela do čoho idem, nevedela som aké to bude náročné, keďže moja kondička bola na bode mrazu a tak som sa „len“ modlila, aby mi Pán Boh dal dostatok síl, aby som to zvládla. On ma požehnal a ja som to skutočne zvládla prejsť celé, takmer 100 km.
Tento rok to bolo o niečom inom, keďže som už vedela do čoho idem, vedela som ako to bude prebiehať, poznala som už aj niektorých ľudí, vedela som trasu kadiaľ pôjdeme a možno aj preto to bolo pre mňa náročnejšie. Určite som rozmýšľala viac ako minulý rok, či vôbec pôjdem, pretože to znamenalo nebyť ďalší týždeň doma. A ako som tak rozmýšľala nad tým, čo mi bráni v tom neisť, tak mi zaznela otázka „a prečo nie“? Tak som sa prihlásila a čím viac sa blížil deň odchodu, tým som bola viac nervózna a rozmýšľala som nad tým, či to bolo správne rozhodnutie. Až večer pred odchodom som začala tak pochybovať, že som si hovorila, tak fajn minulý rok ma Pán Boh požehnal a dal mi dostatok síl, ale prečo by to mal urobiť aj tento rok? A v tom ma začalo pichať do kolena tak, že som naň nemohla ani dostupiť. Hneď som vedela, že to je odpoveď na moje neoprávnené pochybnosti a že On je tu so mnou, len Mu musím dôverovať.
Každý deň mal rovnaký scenár a to taký, že ráno sme začali sv. omšou v miestnom kostolíku, potom sme sa išli zbaliť a najesť na ubytovanie. Posilnení duchovne aj fyzicky sme vyrazili a počas cesty sme sa pomodlili invitatórium a ranné chvály. V priebehu dňa sme sa pomodlili Anjel Pána, o 15ej Korunku Božieho Milosrdenstva, samozrejme nevynechali sme modlitbu posvätného ruženca a krížovú cestu, ktorú sme sa začali modliť vždy pred nejakým väčším stúpaním, čo mne vždy odľahčilo nohy. Po celý deň sme spievali piesne z pútnického spevníka a „hralo“ nám pútnické „rádio Mária“.
Streda začala veľmi skoro a to 5:30 sv. omšou v našom farskom kostolíku v Sáse a 7:30 sme mali zraz a mohli sme sa začať putovať. Čakal nás najdlhší úsek púte do Zvolenskej Slatiny cca 24 km. Spočiatku to bolo veľmi príjemné putovanie, počasie bolo super, až kým sme nevyšli na Zaježovú, kde začalo pršať a s menšími prestávkami pršalo až do nášho cieľa. Výsledkom toho bolo aj to, že pár ľudí muselo zo zdravotných dôvodov odísť. Ja som si tak pomyslela, že ak bude pršať aj nasledujúce dni, tak to určite vzdám.
Ale také jednoduché to nebolo, lebo nasledujúce ráno a aj celý deň bolo krásne. Tento úsek bol podľa mňa najjednoduchší, čo sa týka fyzickej námahy. Prvú zástavku sme mali na fare v Očovej, kde sme stretli aj miestneho pána farára, ktorý nám sprístupnil ich kostolík. Ďalej sme pokračovali poľnou cestou, až sme prišli k miestu nášho väčšieho odpočinku pri krásnom jazierku (názov som si nezapamätala, ale cestu si pamätám keby mal niekto záujem)  . Najkrajším pre mňa na tomto dni bolo to, keď som od pátra Emila zistila, že aj keď nejakú situáciu (radosť, trápenie,..) obetujete za viacero úmyslov, každý z nich dostane plnú milosť a neprerozdelí sa nejaká časť medzi všetky rovnakým dielom. Pre niekoho možno samozrejmosť, no pre mňa obraz toho, ako nás Boh miluje. Po príchode na Hrochoť, sme sa ubytovali v telocvični základnej školy, kde sme sa navečerali a ako každý večer sme sa spoločne pomodlili vešpery a kompletórium. Zaujímavosťou bolo aj to, že každý večer sme dostali príležitosť sa zdieľať so svojimi pocitmi a zážitkami z uplynulého dňa.

A tak prišiel piatok. Pre mňa úplne najnáročnejší deň, ale zároveň aj s najväčšou odmenou. Trasa bola dosť dlhá, tiež okolo 20 km a dosť veľká časť bola po asfalte a do kopca. Medzizastávku sme mali na Poníkoch u bratov Kapucínov, ktorí nám nielenže sprístupnili kostolík, ale aj podali bohatý výklad o freskách, ktoré sa tam nachádzajú. Keď som bola v tom kostolíku prvýkrát, tak sa mi zdali tie fresky zvláštne až desivé, ale po vysvetlení podrobností som ostala v úžase. Ďalej sme pokračovali poľnou cestou až do Slovenskej Ľupče, kde nás krásne pohostila rodina našich spolupútnikov. Posilnení, v rámci možností oddýchnutí sme vyrazili na posledný úsek tohto dňa a my ktorí sme už púť absolvovali sme sa nevedeli dočkať. Priechod. To sa nedá opísať to človek musí jednoducho zažiť :)) Po 2 nociach spania na zemi, sprchovania sa v studenej vode a jedenia rožkov s paštikou, prišla odmena v podobe postele, teplej vody a fakt bohatého pohostenia. Spali sme na fare u pána farára Mareka Iskru, ktorý nás aj so svojimi rodičmi vždy srdečne privíta. Človeku sa až nechce odísť...
Avšak predsa sme sa ráno zbalili a vyrazili na poslednú časť našej púte. So zástavkou v dedinke Baláže, kde nám sv. omšu odslúžil pán farár Michal Baláž, ktorý vzhľadom na zhodu mien po tom túžil už dávno. Prišiel aj pán farár Marián Bublinec, ktorý teraz pôsobí v Krupine a vyhlásil, že v púti má v pláne pokračovať, keďže pátrovi Emilovi to už nebude umožnené. A tak sme šťastní vyrazili na síce veľmi náročný, ale určite najkrajší úsek našej púte. Popri duchovnej obnove sme obdivovali aj prírodu a poviem vám, že z vrchu bolo teda čo obdivovať. Po namáhavej ceste hore sme po „obedňajšej“ prestávke mohli zísť pomaličky dolu kde na nás s otvorenou náručou čakala Starohorská Panna Mária. Keď som k nej prišla teraz prvá moja myšlienka bola, že by som tu chcela byť znovu prvýkrát... Kratučko sme sa všetci spolu pomodlili, poďakovali za ochranu, nabrali si vodu zo Studničky a odobrali sme sa na ubytovanie, pretože večer nás čakal ďalší program. Ako každý rok sa v Bazilike návštevy Panny Márie konal program pre pútnikov, avšak my sme stihli len ten neskorý večerný, ale stálo to aj tak za to. Začalo to prednáškou na tému „Skúsenosť milosrdenstva“, pokračovalo modlitbou sv. ruženca, adoráciou a celé to zavŕšil sviečkový sprievod na Studničku, neviem si ani krajšie predstaviť ukončenie už aj tak krásneho dňa.
Posledný deň našej púte je taký zaujímavý, po rannej modlitbe nasleduje zdieľanie, ktoré nás všetkých do istej miery rozcitlivie a človek sa zdôverí aj s takými vecami, o ktorých by za iných okolností nedokázal rozprávať. Po raňajkách sme sa v pútnickej formácii presunuli na Studničku na slávenie sv. omše, ktorú celebroval otec biskup Marián Chovanec. Minulý rok sme kvôli zlému počasiu to šťastie nemali a sv. omša bola odslúžená v Bazilike. Čo napísať na záver? Asi len toľko, že pešiu púť by som odporučila naozaj každému jednému z nás, je to najlepšia duchovná obnova, pri ktorej človek dostane naozaj veľa milostí, len treba byť otvorený a vnímavý. Netreba sa báť, ale naozaj dôverovať, urobiť všetko pre to a výsledok nechať na Bohu.
Bohu vďaka!
Soňa

Návrat na obsah