Domov - Farnosť Sása

Prejsť na obsah
Doplňujúca webová stránka
Nájdeš tam veci pre ducha. Každý týždeň aktualizácia.
Súrne opravy kostola v Pliešovciach.
podrobnosti TU
Procesia Božieho Tela 2019
Odpust Božieho milosrdenstva v Pliešovciach 2019
Veľkonočné trojdnie 2019
Práce na fare 2019
Detský karneval v Sáse 2019
Manifest viery kardinála Gerharda L. Müllera

Neznepokojujte sa vo svojom srdci! (Jn 14,1) Zoči-voči čoraz viac šíriacemu sa zmätku v učení viery ma mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci i laici Katolíckej cirkvi poprosili o verejné svedectvo o Pravde Zjavenia. Je to vlastná úloha pastierov, aby viedli zverený im ľud cestou spásy. To sa môže podariť iba vtedy, ak táto cesta je známa a pastieri tou cestou idú ako prví. Pritom platia slová apoštola: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15,3). Dnešní kresťania však nemajú ani základné vedomosti o svojej viere, takže sa vystavujú riziku straty večného života. Hlavným poslaním Cirkvi pritom naďalej zostáva viesť ľudstvo k Ježišovi Kristovi, svetlu národov.
V tejto situácii vyvstávajú otázky správnej orientácie. Podľa Jána Pavla II. je Katechizmus katolíckej cirkvi „bezpečnou zástavou doktríny viery“ (Fidei Depositum, IV). Bol napísaný za účelom posilnenia viery tých bratov a sestier, ktorých viera bola silne podkopaná „diktatúrou relativizmu.“
1. Trojjediný Boh sa zjavil v Ježišovi Kristovi Stelesnenie viery všetkých Kresťanov možno nájsť vo vyznaní Najsvätejšej trojice. Stali sme sa Ježišovými učeníkmi, deťmi a priateľmi Boha, a to skrze krst v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Existencia týchto troch osôb v božskej jednote pečatí zásadný rozdiel viery v Boha oproti ostatným náboženstvám. Náboženstvá sa nezhodujú práve v pohľade na Ježiša Krista. On je skutočný Boh a skutočný človek splodený Duchom Svätým a narodený z Márie Panny.
Slovo sa stalo telom, Syn Boží je jediným spasiteľom sveta (679) a jediným sprostredkovateľom medzi Bohom a človekom (846). Preto Prvý list Jánov nazýva toho, kto odmieta jeho božskosť, ako antikrista (1 Jn 2, 22). Ježiš Kristus, Syn Boží, je od večnosti jeden s Bohom, svojim otcom (663). Musíme vzdorovať opätovnému pádu ku starým nepravdám, ktoré vnímali Ježiša Krista iba ako dobrého človeka, brata a priateľa, proroka a učiteľa. On je predovšetkým Slovom, ktoré bolo s Bohom a je Bohom, Synom Otca, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť, aby nás vykúpil. On tiež príde súdiť živých a mŕtvych. Jeho, spolu s Otcom a Duchom svätým, uctievame ako jediného a pravého Boha. (691).
2. Cirkev Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľný symbol a nástroj spásy, ktorá pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi (816).  Cirkvi, ktorá „ sa zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži“ (766), dal sviatostnú štruktúru, ktorá bude trvať až do úplného zavŕšenia kráľovstva (765). Kristus, hlava, a veriaci, sú akoby jedna mystická osoba (795). Preto je Cirkev svätá, lebo Kristus ju na zemi založil a neprestajne ju udržiava ako spoločenstvo viery, nádeje a lásky, ako viditeľný organizmus (771). Cirkev skrze vykupiteľské dielo Krista sa sprítomňuje v čase a priestore v slávení sviatostí, najmä v eucharistickej obeti, vo svätej omši (1330). Cirkev Kristovou autoritou odovzdáva Božie zjavenie, ktoré sa Vzťahuje sa na všetky prvky učenia, vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť. (2035).
3. Sviatostný poriadok Cirkev v Ježišovi Kristovi je všeobecnou sviatosťou spásy (776). Neodráža seba, ale svetlo Kristovo, ktoré svieti na jej tvári. Toto sa však deje len vtedy, keď sa Ježišom Kristom zjavená pravda stáva základným pilierom a nie je len názorom väčšiny, či duchom doby; pretože Kristus sám zveril Katolíckej cirkvi plnosť milosti a pravdy (819) a sám sa taktiež nachádza vo sviatostiach Cirkvi. Cirkev nie je človekom vytvorená organizácia ktorej štruktúru si jej členovia môžu meniť podľa svojej ľubovôle. Má božský pôvod.
„Sám Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi. On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ“ (874). Aj dnes je platné napomenutie apoštola, ktoré hovorí, že prekliaty je každý, kto by hlásal iné evanjelium, „aj my sami, alebo aj anjel z neba“ (Gal 1,8). Sprostredkovanie viery je dosvedčované dôveryhodnosťou jej ohlasovateľov. Títo, v niektorých prípadoch opustili ľudí, ktorí im boli zverení, zneistili ich a vážne poškodili ich vieru. V nich sa naplnili biblické slová: „Príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši.
Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. (2 Tim 4, 3 – 4). Úlohou Magistéria Cirkvi je „chrániť Boží ľud pred odchýlkami a ochabnutím a zaručovať mu tak objektívnu možnosť vyznávať bez omylu pravú vieru“ (890). Toto osobitne platí pre sedem sviatostí. Najsvätejšia Eucharistia je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (1324). Eucharistická obeta, v ktorej Kristus nás zahŕňa do svojej obety na kríži, je celá zameraná na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom“ (1382). Z tohto dôvodu Sväté písmo napomína a hovorí o podmienkach svätého prijímania: „Kto by teda jedol Pánov chlieb alebo pil jeho kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi.“ (1 Kor 11,27). Teda, „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia“ (1385).
Z logiky sviatosti je pochopiteľné, že Najsvätejšiu Eucharistiu nesmú prijímať rozvedené a civilne znova zosobášené osoby, ktorých sviatostné manželstvo je ešte pred Bohom platné, ako aj tí kresťania, ktorí nie sú v plnom spojení s katolíckou vierou a Cirkvou ako aj tí, ktorí nie sú patrične na to pripravení, lebo by ich to neviedlo k spáse. Poukázať na tieto skutočnosti je skutkom duchovného milosrdenstva. Vyznanie hriechov vo svätej spovedi aspoň raz do roka je jedným z cirkevných prikázaní (2042). Ak veriaci už nevyznávajú svoje hriechy aby dostali rozhrešenie, spása pre nich sa stáva zbytočnou. Koniec koncov Ježiš Kristus sa stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Moc odpustenia, ktorú zmŕtvychvstalý Pán dal apoštolom a ich nástupcom, biskupom a kňazom, odpúšťa smrteľné i všedné hriechy, ktorých sa dopúšťame po krste. Dnešné formy spovede nám ukazujú, že svedomie veriacich nie je dostatočne formované.
Božie milosrdenstvo sme dostali, aby plnili jeho prikázania a žili v súlade s jeho svätou vôľou, a nie aby sme sa vyhýbali pozvaniu k obráteniu (por. 1458). „Je to kňaz, kto pokračuje v diele vykúpenia na zemi“ (1589). Vysviacka, ktorá kňazom udeľuje „posväcujúcu moc“ (1592), je nenahraditeľná, lebo skrze ňu sa Ježiš stáva sviatostne prítomným vo svojom spasiteľskom konaní. Preto si kňazi dobrovoľne volia celibát ako „znakom tohto nového života“ (1579). Ide tu o sebaobetovaniu v službe Kristovi a jeho kráľovstvu, ktoré prichádza. S cieľom udeliť platne vysviacku v troch stupňoch tejto sviatosti, „Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná.“ (1577).
Hovoriť, že tento zákon je nejaká diskriminácia žien, jasne poukazuje na mylné chápanie tejto sviatosti, ktoré sa netýka nejakej pozemskej moci, ale ide o reprezentáciu Krista, Ženícha Cirkvi.
4. Morálny zákon Viera a láska sú neoddeliteľné, lebo viera bez skutkov je mŕtva (1815). Morálny zákon je dielo Božej múdrosti a vedie človeka k prisľúbenej blaženosti (1950). Z toho vyplýva, že „Boží a prirodzený zákon ukazuje človeku cestu, ktorou má ísť, aby konal dobro a do-siahol svoj cieľ“ (1955). Jeho zachovávanie je nevyhnutné pre všetkých ľudí dobrej vôle, aby mohli dosiahnuť spásu. Vskutku, kto zomrie v smrteľnom hriechu bez ľútosti, ostáva navždy odlúčený od Boha. (1033).
To znamená, že existujú skutočné dôsledky v živote kresťanov, ktoré sú dnes často ignorované. (Por. 2270 – 2283; 2350 – 2381). Morálny zákon nie je príťaž, ale je súčasťou oslobodzujúcej pravdy (por. Jn 8, 32), vďaka ktorej kresťan kráča po ceste spásy; tento zákon nesmie byť relativizovaný.
5. Večný život Mnoho ľudí sa dnes pýta, aký zmysel vlastne Cirkev ešte má, keď biskupi konajú viac ako politici, než ako ohlasovatelia Božieho slova. Úloha Cirkvi sa nesmie zastaviť pri sekundárnych záležitostiach. Namiesto toho je viac ako kedykoľvek v minulosti potrebné aby zaujala svoju pravú úlohu. Každá ľudská bytosť má nesmrteľnú dušu, ktorá sa v hodine smrti oddelí od tela, ale dúfa pritom vo vzkriesenie mŕtvych (por. 366). Smrť definitívne uzatvára rozhodnutie človeka byť pre, alebo proti Bohu. Všetci budú musieť čeliť osobnému súdu hneď po smrti (1021): Alebo bude potrebné ešte očisťovanie sa, alebo človek ide priamo do nebeskej blaženosti, kde mu bude dovolené kontemplovať Boha z tváre do tváre. Existuje však ale aj hrozná, desivá možnosť, že človek navždy ostane vo vzdore proti Bohu a definitívne odmietne jeho lásku a „sám seba odsúdi navždy a naveky“ (1022). Boh, „ktorý nás stvoril bez nás, nechcel nás ale spasiť bez nás“ (1847).
Večnosť pekelného trestu je strašná skutočnosť, ktorá – podľa svedectva Svätého písma – sa týka všetkých tých, ktorí „zomrú v stave smrteľného hriechu“ (1035). Kresťan prechádza cez úzku bránu, lebo, široká cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“ (Mt 7,13). Mlčať o týchto a ďalších pravdách viery alebo vyučovať proti nim, je najväčšie klamstvo proti ktorému katechizmus dôrazne varuje. Toto predstavuje poslednú skúšku Cirkvi, teda „náboženský podvod, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy“ (675). Je to podvod Antikrista, ktorý príde „so všetkým zvádzaním neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, ktorá by im bola priniesla spásu (2 Sol 2, 10).
Výzva Ako robotníci v Pánovej vinici my všetci máme povinnosť pripomínať tieto základné pravdy a držať sa toho, čo sme sami prijali. Chceme dodať odvahu kráčať cestou Ježiša Krista s odhodlaním, aby sme nasledovaním jeho prikázaní mohli získať večný život (2075). Žiadajme Pána, aby nám dal spoznať, aký veľký je dar katolíckej viery, skrze ktorú sa nám otvára brána do večného života. „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8, 39) Je teda našou povinnosťou posilňovať vieru vyznaním pravdy, ktorou je Ježiš Kristus sám.
Nám, hlavne biskupom a kňazom patrí napomenutie sv. Pavla, apoštola Ježiša Krista, kto-ré dal svojmu spolupracovníkovi a nástupcovi Timotejovi. Napísal mu: „Zaprisahám ťa pred Bohom a pred Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, v mene jeho zja-venia sa a jeho kráľovstva: hlásaj slovo, naliehaj vo vhodnom i nevhodnom čase, na¬po-mínaj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom roz-vážny, znášaj útrapy, konaj dielo hlásateľa evanjelia, dokonale plň svoju službu.“ (2 Tim 4, 1-5). Nech nám Panna Mária, Matka Božia, vyprosí milosť pevne, bez zakolísania, držať sa pravdy Ježiša Krista. Vo viere a modlitbe spojený
Rím 10. februára 2019
kardinál Gerhard Müller prefekt Kongregácie pre náuku viery v rokoch 2012 – 2017
Živý betlehem v Pliešovciach 2018
Jasličková pobožnosť v Sáse 2018
Sv. Mikuláš v Pliešovciach a Sáse 2018
Odpust sv. Kataríny Alexandrijskej v Sáse 2018
Posvätenie kríža na fare v Sáse 2018
20. výročie posvätenia kostola v Pliešovciach 2018
Posvätenie kríža na cintoríne v Pliešovciach 2018
Farská púť do Poľska 2018
Farské dožinky 2018
Nové okno v kostole v Pliešovciach 2018
Odpust Sedembolestne P.M. na Bzovskej Lehôtke 2018
Montáž kríža na cintoríne v Pliešovciach 2018
Brigáda pri dreve 2018
Príprava miesta pod kríž na cintoríne v Pliešovciach 2018
Inštalácia kríža pr fare 2018
Deň rodiny
Procesia Božieho Tela
Sviatok Božieho milosrdenstva v Pliešovciach
Návrat na obsah